Dňa 10. júla 1999 vo veku 66 rokov zomrel dr. István Túri, najznámejší majster a učiteľ zeleninárskeho pestovania v krytých priestoroch.
Narodil sa 7. decembra 1933 v Cegléde. Základnú aj strednú školu absolvoval takisto v Cegléde, v roku 1952 zmaturoval na Gymnáziu Kossutha Lajosa. V roku 1957 získal diplom na Vysokej škole záhradníckej a vinohradníckej, od roku 1958 pôsobil na Vysokej škole záhradníckej a vinohradníckej a neskôr na Záhradníckej univerzite, kde prešiel povinnou kariérnou postupnosťou od vedeckého asistenta až po funkciu docenta. Na vlastnú žiadosť požiadal v roku 1993, vo veku 60 rokov, o odchod do dôchodku.
Od jej založenia (1990) bol výskumným riaditeľom spoločnosti PRODUKT Kutató, Fejlesztő, Termelő Kft. a až do svojej smrti bol duchovným vedúcim šľachtenia odrôd papriky a produkcie osív vyšľachtených hybridov.
Svoju vedeckú činnosť začal pod vedením profesora Andrássa Somosa. Na základe dizertačnej práce z roku 1962 o zmapovaní a analýze zeleninárskej pestovateľskej oblasti Nagykőrös získal titul univerzitného doktora.
Ako prvú výskumnú úlohu skúmal možnosti pestovania zeleniny na chudobných piesočnatých pôdach bez použitia maštaľného hnoja. Spomedzi technických otázok sa s jeho menom spája používanie plastov v záhradníctve, vývoj nosných konštrukcií rôznych zariadení, vypracovanie vykurovacích systémov, vytvorenie rôznych typov vetracích a závlahových metód, vypracovanie viacerých variantov dvojitej prikrývky, projektovanie typov prevádzok s vykurovaním aj bez vykurovania a v neposlednom rade aj metóda vodnej clony.
Spolupracovníkmi vytvoril systém využívania nevykurovaných zariadení s ich presunom aj bez presunu, ako aj jedno- a dvojfázové využívanie vykurovaných zariadení, skúmali možnosti jesenného a zimného pestovania v krytých priestoroch. Trvalú hodnotu vytvoril aj tým, že zaviedol do pestovania nové odrody a typy odrôd, ako aj zavedením nových pestovateľských technológií.
Ak vezmeme do úvahy aj dostupné finančné zdroje, bol pravdepodobne až dodnes najúspešnejším maďarským šľachtiteľom papriky. Dôkazom toho nie je len počet (21) uznaných a prihlásených odrôd a hybridov, ale aj ich úžitková hodnota. V Maďarsku dodnes najobľúbenejšia biela paprika na rýchlenie (HRF F1) takisto potvrdzuje jeho mimoriadny cit pri navrhovaní jednotlivých krížení a výbere rodičovských línií. Okrem toho sa pod jeho vedením vyšľachtili napríklad odrody Hó F1, Pritavit F1, Kaméleon F1, Velence F1, Titán F1, ako aj odrodové kandidáty Bajnok F1 a Kápia F1. Významný je aj šľachtiteľský základný materiál, ktorý spolu so spolupracovníkmi zozbierali a ktorý môže byť zárukou pokračovania jeho životného diela. Pod jeho vedením sa vypracovala osobitá metóda produkcie hybridného osiva, ktorá bola chránená aj patentovou ochranou a stala sa základom fungovania odvetvia výroby hybridného osiva.
Mnohostrannosť dr. Istvána Túrího najvýraznejšie zvýraznili jeho výskumy v oblasti konštitučnej biológie. Zaviedol pojmy pomalého, stredného a rýchleho rastového typu, určil podmienky ich vzniku a aj možnosti ich zmeny. Vo veľmi skorom štádiu vedel rozpoznať zmeny vo vývoji rastlín. Ním navrhované technologické úpravy sa vo väčšine prípadov ukázali ako správne. Pán docent Túri vyučoval univerzitných študentov aj praktizujúcich záhradníkov, jeho prednášky boli väčšinou veľmi názorné, prešpikované humorom a mimoriadne pútavé.
Aj organizácia synchronizovaného odborného poradenstva sa spája s jeho menom; už koncom 60. a začiatkom 70. rokov viedol v Soroksári kurzy. Na Záhradníckej univerzite zorganizoval viacero výstav. Pamätné boli najmä výstavy spojené s poradami o pestovaní papriky, melónov a uhoriek. Burzu semien, ktorú vymyslel, organizujeme od roku 1981 každoročne k plnej spokojnosti pestovateľov zeleniny a firiem obchodujúcich s osivami.
Jeho odbornú publikačnú činnosť charakterizovala snaha o zrozumiteľnosť, opis a odovzdanie praktických postupov. Publikoval viac ako sto popularizačných článkov, prevažne v časopise Kertészet és Szőlészet. Obľúbené sú aj jeho knihy venované pestovaniu vo fóliovníkoch. Kniha Kertészet fólia alatt (spoluautor Béla Fodor) bola prvou poľnohospodárskou odbornou publikáciou, z ktorej sa predalo viac ako sto tisíc výtlačkov. Za ňu získal cenu za kvalitnú odbornú prácu. Na túto cenu, ako aj na vyznamenanie Rád práce, ktoré dostal za svoju činnosť, bol vždy hrdý.
V posledných 10 – 15 rokoch sa pre jeho texty stalo typické aj filozofické ladenie. Príkladom sú knihy Növényalkat (Možnosť a hranica zvyšovania úrody) a Az élet korlátai (zhŕňa ľudské súvislosti konštitučnej biológie). Začal písať aj knihu, ktorá smerovala do duchovného sveta, do sveta bohov. Veľa o nej rozprával, veľmi ju chcel dokončiť, ale už to nestihol. Na otázky týkajúce sa jeho vedeckej činnosti a publikačnej práce väčšinou odpovedal: „Počet kníh, nových odrôd, patentov, vyznamenaní či vedeckých hodností nepreceňujem, ale ani nepovažujem za najdôležitejší, preto sa číslami nezaoberám. V odbore považujem za dôležitú len takú činnosť, ktorá posúva vec záhradníctva dopredu.“
Pri organizátorskej práci potreboval vytrvalosť, niekedy až tvrdohlavú umanosť, inak by nedokázal vytvoriť pokusné plochy Katedry zeleninárstva. V pokusnom podniku v Soroksári dodnes mnohé budovy, stavby a fóliovníky svedčia o jeho neúnavnej organizátorskej práci, hľadaní nových riešení a bohatej fantázii.
Veľmi sa venoval aj kedysi početným podriadeným. Pre kvalitnú prácu považoval za dôležitých viacero podmienok: vysvetliť, dať zapísať, spätne sa opýtať, vykonať, skontrolovať. Nemal rád nedbanlivosť, ľahostajnosť a lenivosť, uznával však schopnosť bojovať, cieľavedomú, hodnototvornú prácu. Váženými a ctenými boli preňho aj tí spolupracovníci a kolegovia, ktorí dokázali nové veci rozpoznať a podporovať ich aj vtedy, keď si ich ako prví nevšimli oni sami.
Viackrát spomínal, že keby sa mu do rúk dostala všemocná čarovná palička, urobil by aspoň tri veci: na týždeň by zrušil pestovacie zariadenia s plastovým krytom, aby ukázal ich dôležitú úlohu v každodennej spotrebe zeleniny a ovocných šalátov a v používaní okrasných rastlín; predstavil by možnosti, ktoré sme v súvislosti s uzavretými priestormi doteraz ešte nevyužili; a „zrušil by som nie na týždeň, ale navždy chorobu majstrovsky sformulovaných, no zmysluprázdnych viet a slov“ – povedal.
Chyby a omyly, ako každý, mal aj on. Vtedy hovorieval: „Ani jeden z nás nie je anjel.“ Tieto menšie či väčšie zakopnutia a omyly toleroval aj svojim spolupracovníkom, pokiaľ za nimi neodhalil zlú vôľu či úmysel.
Pri odchode do dôchodku neorganizoval bankety ani oslavy, pár slovami sa rozlúčil a jeho poslednou vetou možno bolo: „Rád by som ešte dlho slúžil veci záhradníctva!“
Žiaľ, toto jeho želanie sa nemohlo úplne naplniť. Odteraz v nás žije už len prostredníctvom svojich odrôd, svojich spisov a svojho duchovného odkazu.
János Gyúrós